Cena Igora Kalného

Igor Kalný

Igor Kalný (1957–1987) má v slovenskom výtvarnom umení tak trocha výnimočné postavenie. Jeho odmietavý postoj k oficiálnym štruktúram umeleckej scény socialistického Československa, neakceptovanie sivej reality tej doby a navyše život ukončený samovraždou sú reálie, ktoré vytvorili príťažlivý mýtus avantgardného umelca žijúceho v komunistickej krajine.

Igor Kalný mal len tridsať rokov, keď sa rozhodol ukončiť svoj život. Narodil sa v roku 1957 a Strednú priemyselnú školu grafickú v Bratislave absolvoval v polovici sedemdesiatych rokov. Čo asi mohol v tej dobe vrcholiacej normalizácie, mladý, vnímavý a umelecky nadaný človek robiť. Striedať rôzne zamestnania, stretávať sa s podobne naladenými priateľmi a začať pomaly tvoriť. Pre jeho výtvarné nasmerovanie bolo určujúce stretnutie s Milanom Bočkayom, Klárou Bočkayovou, Deziderom Tóthom a Otisom Laubertom. Boli to umelci, ktorí od polovice sedemdesiatych rokov vystavovali mimo oficiálnych prehliadok umenia a možno práve preto vytvorili prirodzenejšie vzájomné vzťahy, v ktorých Igor Kalný našiel nový priestor a vďaka ktorému jeho umelecká existencia nabrala konkrétne kontúry.

Už svojou prvou výstavou (priestory Czemadoku, Bratislava, 1981), kde predstavil originálny cyklus pečiatkových kresieb, vyskladaných z detských zvieracích pečiatok, sa suverénne zapísal medzi „profesionálnych“ umelcov patriacich vtedy k neoficiálnemu umeniu. Dnes sú tieto pečiatkové kresby klasickou súčasťou takmer všetkých retrospektívnych výstav slovenského výtvarného umenia.

Inou podstatnou udalosťou Kalného života bolo určite stretnutie s českým teoretikom Jiřím Valochom. Keď v roku 1983 vystavoval v Galérii mladých v Brne, Jiří Valoch ho v katalógu vydanému k výstave, nielenže zaradil do dobového kontextu analytických tendencií, ale vyzdvihol najmä jeho experimentálne postupy práve v oživovaní klasickej techniky kresby. Vzápätí nasledovalo niekoľko ďalších výstav, či to už bola v Galérii v Karlovke v Prahe v roku 1983 (spolu s Klárou Bočkayovou a Milanom Bočkayom), v priestoroch foyeru Lekárskej fakulty (Bratislava, 1986) alebo Čertovo kolo (PKO, Bratislava, 1987).

Po smrti boli jeho práce ďalej vyberané na významné prehliadky súčasného umenia Nový slovenský obraz (Slovenský rozhlas, Bratislava,1988), Kunst Europa (Lingen, 1991, Nemecko), Šedá cihla (Klatovy, 1991), Slovenské vizuálne umenie 1970 až 1985 (Slovenská ná rodná galéria, Bratislava, 2000) alebo nedávno, výber z Kalného tvorby pod názvom Vstup do Ticha v Galérii mesta Bratislava predstavila kurátorka Danka Čarná. Práve ona charakterizovala jeho tvorbu ako „výraz napätia protikladov medzi poriadkom a chaosom, geometriou a gestickosťou, vážnosťou a hravosťou, konkrétnym a abstraktným, uchopiteľným a tajomným“. Ako vidieť tieto slová nemusia byť spájané len s jeho tvorbou, ale v podstate stoja aj za jeho životným príbehom.

Beata Jablonská